Zadania 1. kola

Danko, Macker a Merlin čakajú na autobus. Padá na nich sneh, prepletený kvapkami dažďu. Merlin si dá dole čiapku a nasadí ju trasúcemu sa Dankovi, ktorý má na sebe teraz už tretiu čiapku a cez vrstvy oblečenia mu ledva vidno oči. „Počujte, aj mne začína byť zima,“ preruší zvuk drkotania zubov Macker. „Poďme si zahrať hru, to nás hádam zahreje.“

„Z toho hádzania kockami mi akurát ešte viac mrznú prsty,“ skonštatoval Merlin, ktorého slová sa vo vzduchu zrážali na paru. „Heeej, aj ja už mám tej zimy po krk, poďme na jarné prázdniny niekam kde je teplo,“ povedal Macker „Ale prosím nie do dažďového pralesa, dažďu bolo tiež dosť,“ zúžil výber potenciálnych destinácií Danko. „Tak teda poďme do púšte! Ale, ako?“ myšlienky na cestu im prerušil prichádzajúci autobus so zvláštnym číslom.

V teple autobusu si začali všetci traja v mysli baliť veci do púšte. „Ja som už surfoval na snehu, na internete, na vlakoch, no na pieskových dunách veru ešte nie,“ zamyslel sa Macker. „Ja mám doma vlastne tiež surf, ktorý by chcel oprášiť,“ spomenul si Merlin. „Raz som sa nudil, tak som si naň nakreslil také hviezdičky s číslami…“

„Tak super! Destinácia aj program naplánovaný, len taký detail. Ako sa tam chceme dostať?“ Spýtal sa s malou dušičkou Merlin. Na chvíľu len ticho hľadeli na ligotavú podlahu autobusu. Otázka visela vo vzduchu ako otravný chuchvalec pavučiny, pridlho a nepríjemne. „Veď to je triviálne!“ vykríkol z ničoho nič Macker, „Poďme kružilasmi! Zajtra ráno sa stretnime o 6:57 na ich parkovisku. Môžeme nasadnúť na hociktorý, ktorého parkovisko svieti na zeleno, tak snáď tam budú nejaké voľné. Ale nebál by som sa, parkovisko je veľké. “

Danko, Macker a Merlin vystúpia z kružilasu na Egyptských trhoch. Ešte si tam museli kúpiť surfy. „Aké veľké trhy!” žasol Macker. Merlin bol o niečo menej nadšený: „Určite tu bude aj veľa podvodníkov… poďme si čo najrýchlejšie kúpiť tie surfy, aby nás nikto neokradol.” Ako keby to Merlin privolal, pristúpil k nim pochybne vyzerajúci pán v čiernom kabáte. Povedal, že je obchodník a spýtal sa ich, či si s ním zahrajú nejakú hru. Snažili sa odmietnuť, ale nakoniec súhlasili.

Keď vedúci dohrali s obchodníkom jeho hru a kúpili si surfy, narazili na ďalší problém. Museli nájsť spôsob ako sa dostať hlbšie do púšte. „Aha, tam sú nejaké ťavy! Môžeme ísť na nich,” navrhol Danko. Keď trojica podišla bližšie, ozval sa Merlin: „Teraz prosím žiadnych pofidérne vyzerajúcich ehm, obchodníkov.” „Čo takto tamten? Vyzerá múdro” povedal Macker ukazujúc na niekoho. Ostatní súhlasili, tak k nemu prišli a spýtali sa, či ich zoberie do púšte. Obchodník s ťavami súhlasil, ale mal 1 pravidlo. Hlupákov neberie. Dal teda vedúcim vyriešiť príklad.

Chvíľu po tom ako sa vybrali na cestu, pridal sa k nim ďalší cestujúci. Mal čierny plášť, kúzelnícky klobúk a paličku. S nikým sa nerozprával, iba sa hral so svojimi kartami. Keď sa celá skupinka zastavila na prestávku, prišiel k vedúcim a spýtal sa ich, či chcú niečo vidieť. Oni nadšene súhlasili.

Vedúcich síce bavilo hrať sa s kúzelníkom, ale museli pokračovať v ceste. Po nejakom čase boli konečne tam, kde mali celý čas namierené - na surférskom námestí. Kúzelník sa rýchlo rozlúčil a niekam odišiel. Danko sa išiel spýtať obchodníka kde ich počká, no obchodník sa iba zasmial: „Haha, vy hlupáci! Veď sme sa dohodli, že vás zoberiem iba do púšte, nie z nej.” Potom rýchlo ušiel aj s ťavami. Kým Danko viedol tento nepríjemný rozhovor, Macker s Merlinom boli úplne pohltení študovaním koberca, ktorý tam nechal kúzelník:

Vedúci surfovali celé hodiny. Dokonca si pri tom ani len nevšimli, že sa vzdialili od námestia a ani to, že už nevedia kde sú. Keď si to uvedomili, spanikárili. Po chvíli sa ukľudnili a začali hľadať cestu späť. Už ju dokonca hľadali tak dlho, že nedokázali chodiť rovno. „Mám pocit, že sa pohybujeme v tetrominách,” ozval sa unavene Merlin. „Podľa mňa chodíme do štvorcov.” ozval sa dehydratovaný Macker. „Myslíte? Koľko by sa teda zmestilo tetromín do takejto mriežky…” spýtal sa ešte unavenejší a dehydratovanejší Danko.

Po nejakom čase sa ozval vyčerpaný Merlin: „Buď som už fakt unavený alebo vidím nejakú podmnožinu vedúcich. Konkrétne Alic. Možno Aničku. A možno vidím dvojmo..” „No ja vidím iba Aničku,” zmätene sa obzeral Danko. Na to im však Macker neskočil: „Netrepte hlúposti.. veď podmnožinu všetkých vedúcich pred nami tvorí Alic a Ivka.”

„Vy okrem vymýšľania matematických príkladov dobrovoľníčite aj ako večera pre supy?” Spýtala sa vysmiata Ivka, zatiaľ čo Alic podávala Merlinovi vodu. „Nebyť vás, možno by sme ňou boli, len neviem či dobrovoľne. A vy tu čo robíte?” Dievčatá si nemo vymenili pohľady. „Hľadáme poklad,” povedala ticho Anička. Dankovi a Mackerovi sa rozžiarili unavené oči. „Tak v tom prípade už aj my.”