10. príklad

„Čo je tá podivuhodná dúha?“
„Nemám tucha. Ale dávaj pozor, ak niečo také nájdeš v ďalšom subjekte, prípadne zisti od Céčok,“ vysveľovala Klára.
„To je ešte jedno z tých, ktoré hlásili chyby už pred masovým útokom?“ otázal sa Peťko.
„Áno. Stotridsaťsedmička, kategória C. Bolo navštívené ako posledné pred tým, než sa spustilo toto peklo,“ Klára okolo seba rozhodila rukami, „avšak musíme ešte chvíľu počkať. Po útoku sme tieto univerzá uzamkli, nech vieme extrahovať stopy. Čakám na dodatočné heslá od správcu siete… aaa už sa hlási.“
Klára podišla k operačnému panelu a hodnú chvíľu čosi ťukala. „Už sa môžete pripravovať, pán výsadkár,“ pokynula Peťkovi. „Ospravedlňujem sa za zdržanie, je to naozaj silno zabezpečené.“

Keď s malou dušičkou Peťko vstúpil do posledného univerza, bol až očarený aurou normálnosti. Stál pred garážou normálneho domu, na normálnej ulici v normálnom meste.
„Dotkni sa mojich ešte raz a vecí a skapeš.“ nahnevane ho privítal akýsi chrapľavý hlas. Peťko sa otočil. Chrbtom k nemu stál starší muž v bielom plášti s výbuchom šedých vlasov na hlave a čosi v garáži skrutkoval.
„Niekto vám niečo ukradol?“ spýtal sa Peťko.
Muž sa otočil. „Ah, to je niekto iný. Nejaký špinavec mi zobral portálovú zbraň. Nevie ju používať a nevie ako vyrobiť náplň. Idiot.“
Peťka zahriali zimomriavky. Portál. Vtom sa zo slúchadla ozvala spanikarená Klára: „Okamžite sa vráťte! Máme obrovské problémy!“