Zadania 1. kola

Začínalo sústredko a vedúci už netrpezlivo čakali na hlavnej stanici. Všetci vedúci boli veľmi rozospatí a nikomu sa nechcelo zbierať peniaze, kartičky na vlak a celkovo riešiť nejakú byrokraciu takto skoro ráno. Preto sa vedúci rozhodli že si každý vytiahne z magického erárového kufra jedno číselko od 1 do 6, možno 7, proste do toľko koľko ich tam bolo. Ako tam tak náhodne stáli na schodoch stanice a všetci ľudia do nich narážali, tak si zrazu Danko uvedomil, že predsa nemôžu stáť len tak náhodne a musia sa nejak usporiadať.

"Super, že sme takto pekne rozostavení, ale vieme vôbec, koľko účastníkov ide na sústredko? Lebo už sa nám tu nazbierala celkom nemalá skupinka," spýtal sa po úspešnom usporiadaní sa Duško.

Po jeho otázke sa všetci zamysleli a začali vášnivo diskutovať a polemizovať o tom, koľko ide vlastne účastníkov na sústredko. Z jednej strany bolo počuť 36, z druhej však niekto namietal že to je naozaj 42. Pár krát sa dalo začuť aj také extrémy ako žiadny, 3 s tromi alebo 8 039 835 190.

"Mišo, ako si môžeš byť tak istý že to bol ish palindróm, podľa mňa účastníkov fakt vždy malo byť 36," spýtal sa Mati.
"No to je preto, že som si ešte doma vravel, že nás je toľko, že z toho aj Kobyla ma maly boK"

Vedúci sa následne tak rozrozprávali o kobylách s malými bokmi, že sa mi pri písaní príbehu k zadaniam úplne pomiešali účastníci s kobylami.

Keď sme si dali kobyly a účastníkov naspäť do poriadku tak môžeme pokračovať v príbehu.
Po chvíľke diskutovania o kobylách sa zo staničného rozhlasu ozvalo:
"R-r-r-r -ik R13.85+7i Polnočná vifonka železničnej sp-*prásk a bum* -vensko. Pri-ri-ri-ri-ri dza na nástupi- *dlhý pískavý tón* " -laj s-"
"To je náš vlak, počuli ste niekto, z ktorého nástupišťa odchádza?" Ozval sa Sebik ktorému sa konečne podarilo zavrieť kufor so šantiloptičkami.
"Nie, musíme to zistiť z tejto prekliatej tabule," odpovedal mu Štepi.

"Už to tam vidím, náš vlak odchadza z nástupišťa 9 a ¾. Počkať, to nesedí, téma sústredenia nie je Harry Potter!" zvolala Alicka.
"To je čas, kedy mal odchádzať rýchlik do Prahy, pozri sa napravo od toho, tam je nástupište. Ak dobre vidím, tak odchádza z nástupišťa 3," odpovedal jej Oliver. "No, dúfam že tie tri nehody budú až po tom ako vystúpime."

“Mohli by sme sa začať presúvať ku vlaku!” zvolal Erik. “Budem nastupovať prvý a nájdem nám miesta.”
“Nie, ja nastúpim prvá a vyberiem miesta,” namietala Sima.
Toto bol spor ktorý museli vedúci vyriešiť pekne demokraticky. Ale ako, keď ich bolo v tomto momente na stanici práve 6, to sa nikdy nedohodnú. Dokonca aby toho nebolo málo tak nikto nechcel dávať pozor na deti na konci a teda mali 2 problémy o ktorých museli rozhodnúť.

Po rozdelení sa na dve časti sa vedúci aj s účastníkmi vydali do podchodu, aby došli na nástupište ku vlaku. Podchod bol ale práve rekonštruovaný a teda sa po ňom dalo chodiť iba veľmi ťažko. Všade boli cedule zákazu vstupu a povolený prechod len jedným smerom.

Ako takto vedúci blúdili tunelmi bratislavskej železnice, si zrazu uvedomili, že dostať sa na nástupište je nemožné. Jednosmerky sú totižto rozmiestnené tak, že neexistuje cesta z vestibulu na 3. nástupište. Preto sa vedúci rozhodli konfrontovať jedného z opravárov na stanici s tým, či by sa nedali zmeniť smery jednosmeriek. Opravár neznel veľmi nadšene, že ho niekto otravuje pri práci (jedení chlebu a pozeraní na kvapkajúce prasknuté potrubie pri vstupe do podchodu), ale bol ochotný zmeniť smery jednosmeriek, museli však pri zmene dodržiavať nejaké pravidlá.

Opravár im nasledovne vysvetlil podzemie hlavnej stanice:

“No vidíte, keď takto nastavíme smery podchodov tak nebude nikto musieť hodiny blúdiť popod stanicu,” povedal opravárovi po nastavení smerov Macker.

Opravár sa hneď na to bez poďakovania vrátil naspäť do práce (sedenie a pozeranie na kvapkajúce potrubie) a v duchu bol rád, že za neho zas niekto spravil všetku prácu.

Po tomto incidente sa vystresovaní vedúci konečne dostali na nástupište. Lenže, na nástupišti nestál žiaden vlak, že by ho nestihli?

Nie, vlak iba typicky meškal. Všetci vieme, že meškanie zobrazené na tabuli je naozaj menšie ako reálne, a preto sa vedúci rozhodli, že vyrátajú, koľko mešká vlak.

Toto meškanie nebolo veľké, na to koľko meškávajú vlaky normálne a tak vedúci nemuseli dlho čakať a mohli aj s účastníkmi nastupovať do vlaku.

Vo vlaku sa účastníci aj vedúci usadili do kupéčiek a rozhodli sa, že si na skrátenie dlhej chvíle vo vlaku zahrajú nejakú spoločenskú hru. Čo čert však nechcel, dizajnéri vlakových interiérov sa rozhodli, že nové stolíky v kupé budú mať tvar trojuholníka, vraj to pôsobí moderne.

Krajina fičala za oknami a vlak sa náramnou rýchlosťou rútil po koľajniciach. Johnny tomu nechcel uveriť, ale mal pocit, že sa vlak snaží dohnať pôvodné meškanie a prísť do ďalšej stanice načas. Vlak bol poloprázdny a tak presúvanie sa po ňom nebolo náročné. Johnny postupne prešiel celým vlakom až kým nedošiel na koniec vlaku, tam sa na chvílu zapozeral cez zadné dvere na utekajúce koľajnice a vybral sa naspäť ku vedúcim.

Cestou späť si všimol, že čísla miest vo vlaku nie sú všetky prirodzené čísla od 1 po x ako by človek čakal (1, 2, 3, 4, \dots), ale sú to len niektoré čísla. Ako tak prechádzal okolo, tak si po chvílke uvedomil, akú vlastnosť majú tieto čísla.

Keď sa Johnny vrátil do vedúcovského kupéčka tak si sadol a išiel hrať nejaké hry, ktoré nevyžadovali stôl, konkrétne hry mobilné. Po chvíľke sedenia si však vedúci všimli že v kupéčku majú strašne teplo, rozhodli sa teda nastaviť si klimatizáciu a nie kúrenie.

To však nepomohlo a aj po 15 minútach čakania na ochladenie bolo v kupéčku náramne teplo. Dokonca sa dalo cítit, že stále ide z klimatizácia teplý vzduch. A tak sa vedúci rozhodli, že si otvoria okienko.
Keď ho otvárali tak dostali skoro infarkt, lebo okienko sa vyklápalo až do pravého uhla voči oknu a Uršuľa, ktorá okno otvárala, si myslela, že ho rozbila, keď sa otvorilo až tak moc.